Moje dni v Tunisku pokračovali veľmi intenzívne. Nebol ani jeden deň, počas ktorého by som len oddychovala. Stále som mala nejaký program, niečo nové na objavovanie alebo miesto, ktoré stálo za návštevu. Bol to jeden z najbohatších výletov, aké som kedy zažila, aspoň čo sa počtu zážitkov týka.

Každý deň priniesol nový zážitok

Jeden večer som večerala v reštaurácii pri mori s nádhernou autentickou atmosférou. Ďalší som sledovala západ slnka z malej šliapacej loďky na jazere. Iný večer som sedela na terase môjho ubytovania v Sidi Bou Said, odkiaľ sa naskytal krásny výhľad na mesto, a popritom som ochutnávala miestne sladkosti. Neboli to klasické čokoládové pralinky, ale drobné orientálne dobroty plné chutí, ktoré som dovtedy vôbec nepoznala.

Niekoľkokrát som sa išla pozrieť aj na pláž a osviežila som sa v mori. Musím sa však priznať, že nikdy som nebola človek, ktorý dokáže celý deň ležať na pláži a opaľovať sa. To jednoducho nie je nič pre mňa. Radšej som si postavila hrad z piesku, akokoľvek detinsky to možno znie, hľadala mušle, pozorovala ľudí a užívala si obyčajné chvíle bez toho, aby som mala pocit, že musím stále niečo robiť.

Čo mi Tunisko ukázalo o živote

V Tunisku som sa cítila naozaj dobre. Nie preto, že by bolo všetko dokonalé. Práve naopak. Mala som pocit, že je tam oveľa menší tlak na dokonalosť. Veci tam fungujú svojím vlastným tempom, často trochu chaoticky, no napriek tomu akosi fungujú. A možno práve vďaka tomu som sa tam cítila uvoľnenejšie.

Po návrate do Európy som si ešte viac uvedomila, aký veľký tlak tu často vytvárame na to, ako by mal človek vyzerať, žiť alebo sa správať. Tunisko bolo vskutku zaujímavé. Na jednej lavičke videla sedieť zahalenú ženu vedľa kamarátky oblečenej úplne európskym štýlom. Rozprávali sa, smiali sa a jednoducho spolu trávili čas. Bez odsudzovania, bez potreby riešiť, kto žije správnejšie. Možno sa mýlim. Možno som videla len malý zlomok krajiny. Ale presne takto na mňa Tunisko pôsobilo. Ako miesto, kde je o niečo menej nálepkovania a o niečo viac priestoru byť jednoducho sám sebou.

Moje posledné hodiny patrili novým známym, s ktorými som sedela v kaviarni počas futbalového zápasu Francúzsko – Španielsko. Atmosféra bola neuveriteľná. Tunisania futbal doslova milujú a emócie bolo cítiť ďaleko za dverami podniku. Bol to krásny spôsob, ako sa s krajinou rozlúčiť. V tú noc, moju poslednú noc v Tunisku, som už poriadne nespala. O šiestej ráno mi letelo lietadlo z Monastiru, ktorý je od Tunisu vzdialený približne dve až tri hodiny autom. Chcela som byť na letisku s dostatočným predstihom, takže spánok tentoraz nebol prioritou. Moje dni ubehli neuveriteľne rýchlo. A hoci som sa vracala domov, odchádzala som s pocitom, že toto rozhodne nebola moja posledná návšteva. Už teraz mám poznačených niekoľko miest, ktoré chcem pri ďalšej ceste do Tuniska objaviť.

Boli ste už niekedy v Tunisku alebo je to krajina, ktorú by ste raz chceli navštíviť?