Dobrovoľníctvo má v sebe vždy nádej. Nádej, že pomôžeš, že spoznáš nových ľudí, že zažiješ niečo, čo ti zostane v srdci. Aj ja som tomu verila. Ale niekedy sa dobrovoľníctvo zmení na niečo celkom iné. Na skúšku hraníc, trpezlivosti a vlastnej odvahy povedať „dosť“. Táto skúsenosť ma naučila viac o sebe, než som čakala. A možno práve preto cítim, že ju musím rozpovedať celú bez filtra, bez prikrášlenia, presne tak, ako sa stala.

Zlom, ktorý sa nedal prehliadnuť

Deň, kedy som odišla, prišiel skôr, než mal. A presne v tej chvíli som pochopila, aké vyčerpávajúce vie dobrovoľníctvo byť, keď sa začne zneužívať tvoja energia.

Zlom nastal v pondelok popoludní okolo tretej. Zišla som z poschodia, kde som mala izbu, a hostiteľka mi oznámila, že mám postrážiť chorú dcéru, upratať riady, vyprázdniť a vydezinfikovať chladničku. Sama som sa necítila dobre, ale súhlasila som. To je asi ten známy reflex, pomôcť aj vtedy, keď už nemáš z čoho dávať.

Lenže dobrovoľníctvo by nemalo byť o tom, že pracuješ od rána do večera ako Popoluška. Každý deň som makala od ôsmej do siedmej a počúvala, ako vraj vstávam o pol desiatej a nič nerobím. Navonok som pôsobila pokojne, ale vo vnútri som cítila, že toto nemá s dobrovoľníctvom nič spoločné. A potom prišlo to rozhodujúce: „Zbaľ sa. Ideme do mesta.“ Vyhodenie v priamom prenose.

Ticho na pumpe a prvý nádych slobody

V aute bolo dusno. Pred chvíľou na mňa kričala, teraz bola na syna milšia ako med. Ten rýchly preklop emócií ma vždy zarazil. Takéto dobrovoľníctvo som si nepredstavovala ani v najhoršom scenári. Keď ma vyložila na pumpe vo Finale Ligure, povedala len: „Take care.“ A odišla.

Stála som tam sama, s kufrom, s tým prázdnym pocitom v hrudi. A paradoxne, aj so zvláštnym pokojom. Dobrovoľníctvo v tejto podobe ma síce vyčerpalo, ale v tej chvíli som vedela, že som konečne slobodná. Rezervovala som si jediný hotel, ktorý bol voľný. 4-hviezdičkový, drahý, s výhľadom na more. V strese som ho zaplatila dvakrát, ale stal sa zázrak: refundáciu mi uznali.

Keď som večer pustila na seba teplú sprchu a ležala v čistej posteli, uvedomila som si, že dobrovoľníctvo by Ťa nikdy nemalo stáť duševné zdravie. Ani pocit vlastnej hodnoty.

Finale Ligure, Miláno a návrat k samej sebe

Zostala som jednu noc vo Finale. Pekné mesto, horšie spomienky. Možno by sa mi páčilo inokedy, ale po takejto skúsenosti môžem úprimne povedať: sever Talianska nie je pre mňa.

Na ďalší deň som sa presunula do Milána. Pôvodne na dve noci, a potom domov. Až keď lietadlo vzlietlo, no bezomňa, prišlo uvedomenie: Dobrovoľníctvo mi vzalo veľa energie, ale dalo mi aj jasnú hranicu. Konečne som si dovolila povedať „dosť“. Bez dramatických scén, bez hádok, bez výhovoriek.

Len s vedomím, že nie všetko, čo nazveme dobrovoľníctvo, je v skutočnosti dobro. A že odísť môže byť najodvážnejšia forma láskavosti k sebe.

Kedy ste naposledy pocítili, že musíte chrániť svoje hranice, aj keď to nebolo ľahké?