Prvá cesta mimo Európu prišla skôr, ako som čakala. A úprimne? Nikdy by mi nenapadlo, že môj prvý krok na inom kontinente povedie práve do Tuniska. Dlho som sa odhodlávala vystúpiť zo svojej komfortnej zóny práve týmto spôsobom. Áno, možno to znie zvláštne, najmä pre tých, ktorí ma už nejaký ten piatok sledujú. Veď cestovanie je moja vášeň. Pravdou však je, že aj ja mám svoje hranice a veci, z ktorých mám rešpekt. Len ich možno nie je vždy vidieť. Pôvodne som si myslela, že mojou prvou krajinou mimo Európskej únie bude Turecko. Dlho som nad tým premýšľala, najmä preto, že cestujem sama. A potom mi napadlo… keď už mám vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, prečo to neurobiť poriadne? Prečo rovno nevyskúšať úplne iný kontinent?

Prečo práve Tunisko?

Moslimské krajiny ma fascinovali už dlho. Nie preto, že by som o nich vedela veľa, ale práve naopak. Som človek, ktorý si potrebuje vytvoriť vlastný názor na základe vlastných skúseností. Nesledujem správy, nečítam noviny a nesnažím sa preberať názory druhých. Oveľa viac ma zaujíma realita. Chcem krajinu vidieť na vlastné oči, rozprávať sa s miestnymi, cítiť jej atmosféru a až potom si vytvoriť vlastný obraz. Nie podľa stereotypov, ale podľa toho, čo skutočne zažijem.

Úprimne, nebála som sa samotného Tuniska. Oveľa viac som premýšľala nad tým, či sa vôbec dorozumiem. O to viac ma prekvapilo, že veľa miestnych hovorilo po anglicky. A aj tí, ktorí nehovorili, sa úprimne snažili nejako dorozumieť. Už počas prvých hodín som mala pocit, že jazyk nebude taká veľká prekážka, ako som si pôvodne myslela.

Prvé dojmy po prílete do Tuniska

Do Monastiru som letela priamo z Viedne. Keďže išlo o let mimo Schengenského priestoru, celý proces bol trochu iný, než na aký som bola zvyknutá. Čakal ma online check-in aj povinná registrácia na letisku pri prepážke, a to aj napriek tomu, že som cestovala iba s príručnou batožinou. Po prílete nasledovala pasová kontrola, cez ktorú museli prejsť všetci cestujúci. Potom ešte “röntgen” batožiny a až následne sme sa dostali z letiska. Niečo ma však zaujalo ešte viac.

Pri vstupe aj výstupe z letiska stáli ozbrojení príslušníci bezpečnostných zložiek. Nie so služobnou pištoľou, ako sme zvyknutí u nás, ale so samopalmi. Rovnako som ich stretávala aj medzi jednotlivými mestami. Miestni mi vysvetlili, že je to preto, aby sa turisti cítili bezpečnejšie. Neviem, ako ostatní, ale vo mne to vyvolalo presne opačný pocit.

Z Monastiru som pokračovala smerom do Tunisu, s krátkou zastávkou v meste Hergla, kde som sa zastavila na obed. Cestná premávka bola sama o sebe zážitkom. Mala som pocit, že dopravné predpisy sú tu skôr odporúčania než pravidlá. Bezpečnostné pásy veľa ľudí nerieši, svetlá sú akoby dobrovoľné a červená na semafore pôsobí skôr dekoratívne. Chodníky či priechody pre chodcov? Tie akoby existovali len občas. Po príchode na ubytovanie v Tunise som si konečne vydýchla. Zapla som klimatizáciu na 20 stupňov a môj život opäť začal dávať zmysel.

Miesto, ktoré mi vyrazilo dych

Nasledujúce dva dni som strávila najmä v meste Sidi Bou Said. A musím povedať, že právom patrí medzi najkrajšie miesta, aké som kedy navštívila. Bielo-modré domčeky, úzke uličky, výhľady na more… miestami som mala pocit, že sa prechádzam po Santorini, len s úplne inou atmosférou. Navštívila som aj historické centrum Tunisu a miestne trhy, ktoré mi pripomínali rozprávku o Aladdinovi. Síce som samotného Aladdina nestretla, ale objavila som obrovský obchod s ručne tkanými kobercami. Bol taký veľký, že by tam pokojne mohol parkovať svoj lietajúci koberec aj s rezervou.

Jedným z najsilnejších momentov môjho cestovania do Tuniska bola návšteva mešity. Do hlavnej modlitebnej miestnosti som sa síce nedostala, pretože práve prebiehala modlitba, no pri odchode som si všimla dve obrovské panvice plné kuskusu. Opýtala som sa, prečo tam jedlo rozdávajú. Odpoveď bola jednoduchá. Jedným z hlavných pilierov islamu je pomáhať ľuďom v núdzi. Neviem prečo, ale práve tento okamih ma zasiahol viac než množstvo pamiatok, ktoré som počas cesty videla.

Boli to len prvé dni, no už teraz viem, že moje cestovanie do Tuniska zmenilo viac, než som čakala. Niektoré predstavy sa potvrdili, mnohé sa úplne rozpadli a namiesto nich vznikli nové otázky aj nové pohľady na svet.

A o tom, čo všetko som zažila počas ďalších dní, vám napíšem nabudúce.