Sedím na káve a rozhliadam sa vôkol seba. Robím to často, možno až príliš často, ale počas týchto malých momentov sa vo všedné dni cítim najviac nažive. Pozorujem ľudí. Čo majú oblečené, ako pôsobia, čo vyžarujú. Nesúdim, len pozorujem. Je to pre mňa terapeutické. Považujem to za reálny divadelný výjav, v ktorom som ja divák a oni herci na javisku. Občas do záberu prídu viackrát, občas je ich pasáž obmedzená na pár sekúnd. Každý z nich nesie svoj vlastný príbeh, o ktorom sa nikdy nič nedozviem. A možno práve preto ma to fascinuje.

V tomto šume sa častokrát strácam. Fyzicky sa nachádzam v kaviarni na námestí, kde pozorujem, čo sa vôkol mňa deje. Pozorujem, čo krásne je vôkol mňa, a napadá mi, koľko “dôležitých” ľudí prešlo chodníkmi a cestami, na ktoré práve pozerám. Koľko rozhodnutí sa tu zrodilo, koľko životov sa zmenilo, koľko obyčajných dní sa neskôr stalo spomienkou.

Mentálne tam však nie som. Psychicky unikám vo svojich myšlienkach. Som vo svojej hlave na lúke plnej tŕňov. Cítim vôňu ruží, je nádherná. Natiahnem za nimi ruku, aby som si privoňala, ale tie krásne a voňavé ruže sa rozhodnú ma pichnúť. Urobím krok späť. Stále som vo svojej hlave. Stále premýšľam. Hľadám vo všetkom hlbší zmysel a mnohokrát ho skutočne nachádzam. Niekedy mám však pocit, že ho hľadám aj tam, kde vôbec nie je. Ako keby moja myseľ nedokázala jednoducho prijať veci také, aké sú. Potrebuje ich rozobrať, pochopiť, pomenovať. A keď sa jej to nepodarí, vytvorí si vlastné odpovede.

Samota a osamelosť nie sú to isté

Som jemná a krásna ako ruže v mojej hlave. No tŕne ruží, podobne ako myšlienky v mojej hlave, sú kruté, ostré a neúprosné. Sú tam. Nesnažia sa tváriť, že neexistujú. Neschovávajú sa. Len nie sú tým prvým, čo si všimneme, keď vôkol tých krásnych ruží prechádzame. Moje tŕne v mysli, moje viaceré tŕne, sú osamelosť. Vôkol seba mám kopec ľudí. Fyzicky sú tam, je ich kvantum. Pozerajú sa na mňa, rozprávame sa, kamarátime sa, stretávame, ba smejeme sa na hlúpych vtipoch. A napriek tomu cítim prázdnotu. Skľučujúcu osamelosť.

Je zvláštne, ako môže byť človek obklopený ľuďmi a zároveň mať pocit, že ho nikto skutočne nevidí. Nie ten úsmev. Ani fotografie. Tobôž nie to, čo ukazuje svetu. Ale to tiché miesto hlboko vo vnútri, kam sa dostane len málokto. Kým samota je pre mňa príjemná a vychutnávam si ju plnými dúškami, ako aj teraz pri písaní týchto slov, osamelosť ma zabíja. Pomaly. Nenápadne. Až ma jedného dňa položí na zem a ja som bezbranná.

Divák vo vlastnom živote

Možno práve preto tak rada sedím sama v kaviarňach a pozorujem svet. Aspoň na chvíľu mám pocit, že som jeho súčasťou. Že patrím medzi tých všetkých ľudí, aj keď sa vnútri cítim úplne inde. A možno je to len môj spôsob, ako si pripomenúť, že každý človek, ktorého dnes míňam, nesie vo svojej hlave vlastnú lúku. Možno sú na nej tiež ruže. Možno tiež tŕne. Len ich zvonku nevidíme.