Občas sa zastavím a premýšľam, čo vlastne robím. Kam smerujem a či to, čo žijem, je naozaj môj život, alebo len jeho veľmi rýchla verzia. Včera som videla príspevok o porovnávaní sa. O tom, čo všetci chtiac-nechtiac robíme. Pozeráme sa na životy iných, hodnotíme ich, porovnávame s tým svojim a máme pocit, že susedov trávnik je zelenší ako ten náš. Ba čo viac, je vždy zelený, zatiaľ čo na tom našom sú miesta bez trávy. Ako to však je v skutočnosti?

Sociálne siete

Vplyvom sociálnych sietí sme všetci tak trochu otupeli. Prepáčte mi moje trúfalstvo, vysvetlím.

Sociálne siete sú jedna veľká téma a ja ju nechcem démonizovať, zhadzovať, ale ani vychvaľovať. Berme to ako fakt, proste sú. Ráno vstaneme a prvá vec, ktorú mnohí urobíme, je „čeknutie“, čo je nové. A potom to takto robíme niekoľkokrát denne. Zo zvyku. Z potreby. Z obavy, že nám niečo ujde. Že nebudeme v obraze. Že nebudeme dostatočne „prítomní“, hoci v skutočnosti sme len neustále online.

Chceme byť stále dostupní, no zároveň často neodpovedáme na správy, ktoré nám visia neprečítané celé dni. Z blízkych priateľov sa stali malé četové hlavičky, ktoré ignorujeme, keď sa nám práve nechce komunikovať. Stretávame sa čoraz menej, pretože „nemáme čas“.

Predsavzatie: čas

Máme všetky prostriedky – technológie, aplikácie, možnosti, ktoré žiadna generácia pred nami nemala, aby sme dokázali čas šetriť. Namiesto toho s ním narábame nerozvážne. Niekoľko hodín denne trávime skrolovaním, lebo vonku je zima, lebo je nepohodlne, lebo sa nám nechce. Hovoríme o sebe, že sme rodinné typy, no rodinu sme naposledy videli pred niekoľkými týždňami. A keď sa dá, rodinným stretnutiam sa radšej vyhneme. Veď to „nejako prežije“.

Nie, toto nie je roast našej generácie. Toto je introspekcia. Pretože to robím aj ja. A priznať si to nie je jednoduché. Nikto nechce byť videný v zlom svetle. Potrebujeme sa ukazovať, predvádzať, pretŕčať. Akí sme produktívni, šťastní, vyrovnaní. Ale skutočne sme?

Sme zahltení všetkým umelým, neskutočným, všetkým, čo je online. Zabúdame žiť život v prítomnosti. Ten život, ktorý ponúka celé spektrum emócií, ako radosť, smútok, nudu, ticho, pokoj. Nielen rýchle dopamínové špičky a frustráciu, keď obrazovku vypneme.

Do nového roka, ak si teda mám dať nejaké predsavzatie, bude to žiť viac v prítomnosti. Menej utekať a viac zostať. Vychutnávať si všedné okamihy, akoby nemalo byť zajtra. Sedieť v kaviarni a len pozorovať ľudí. Prechádzať sa po miestach, ktoré som už videla tisíckrát, ale tentoraz s otvorenými očami. A stretávať sa s ľuďmi viac offline než online.

Nie je mojím cieľom bojkotovať online priestor. Napokon, sama v ňom pôsobím. Viem, že má svoje miesto a svoj zmysel. Cieľom tohto článku vlastne ani nie je niečo dokazovať. Pointou je však všetko, čo si nesiete hlboko v sebe a na čo ste vplyvom rýchlej, konzumnej a online doby, doby, v ktorej nikto nemá na nič čas, možno trochu zabudli.

A možno je práve toto to jediné predsavzatie, ktoré naozaj stojí za to.