Vždy som bola človek, ktorý pomáha. Pracovala som v zdravotníctve, prispievala útulkom, charite, venovala čas aj energiu tam, kde som cítila, že to má zmysel. Už dlho som túžila po tom, zažiť dobrovoľníctvo aj v zahraničí. Niečo, čo spojí moju lásku k zvieratám, túžbu po skúsenostiach a snahu urobiť niečo dobré. Verila som, že mi to pomôže aj psychicky, že mi to dá silu, nové impulzy, možno aj trochu viery v ľudskosť. Lenže dobrovoľníctvo nie je vždy len o dávaní. Niekedy je to aj lekcia o tom, kam svoju energiu nedávať. A že aj pomoc musí mať svoje hranice. Toto bola moja prvá dobrovoľnícka skúsenosť v zahraničí. Mala trvať mesiac. A stala sa z nej skúška trpezlivosti, pokory, aj hladu. Doslova. Dnes, s odstupom, viem, že nie všetko, čo vonia po Taliansku, chutí ako pasta e amore.

V lese, kde nechytá internet ani trpezlivosť

Prišla som do Ligúrie ako dobrovoľníčka. Na mesiac. V pláne bolo, že sa budem starať o psíkov, konkrétne o deväť šteniatok rodézskeho ridgebacka a dvoch dospelých psov rovnakého plemena. Znie to ako sen, však? Ja som si to tiež myslela. Tešila som sa. Vždy som chcela robiť dobrovoľníctvo. Keby som však vedela, čo ma čaká a kde vlastne skončím, pravdepodobne by som do toho nešla. Pochopila som, že som asi o čosi viac „mestský typ“. Mám rada svoj rytmus, poriadok a svoj malý svet. Na to, čo ma čakalo v Ligúrii, sa nedalo pripraviť.

Po prílete na letisko Malpensa som sa musela presunúť vlakom na hlavnú stanicu v Miláne a odtiaľ do mestečka Finale Ligure, kde ma mala vyzdvihnúť moja hostiteľka. Alternatívna, mierne chaotická osoba, no nechcela som ju súdiť po prvom dojme. Do telefónu mi povedala, že príde „na Pande“. Až keď dorazila, pochopila som, že hovorila o type auta, Fiat Panda. Zhruba po dvadsiatich minútach jazdy autom sme zabočili do lesa. Už vtedy som tušila, že to bude „v riti“. Len som ešte netušila, že až tak veľmi. A čím dlhšie sme šli, tým hlbšie som cítila, že to nebude dobré znamenie.

Po pár kilometroch sme prestúpili do starého Jeepu, pretože cesta k domu bola prístupná len pre terénne auto. Netušila som to. Keď sme dorazili, pochopila som, že som v absolútnej divočine, bez susedov, bez signálu, bez civilizácie. Domček uprostred hôr, kde sa život riadi podľa vône esenciálnych olejov a šetriaceho režimu vody. Zostala som stáť v tichu. Les, hory, ticho. Žiadni susedia. Žiadna civilizácia. Dom uprostred ničoho, ktorý mal podľa popisu byť „vhodný pre digitálnych nomádov“. Realita? Internet na prídel a svet bez signálu.

V dome vládla zvláštna vôňa esenciálnych olejov. Hostiteľka mi predstavila svoje deti a ďalšiu dobrovoľníčku. Od začiatku som mala zvláštny pocit. Nie zlý, ale nepokojný. Sú skutočne „alternatívni“, jedlo sa tu vôbec nevyhadzuje. V zásade sa len mieša. Raz sme mali na obed kombináciu ryže, špagiet, karfiolu a tekvicovej omáčky. Nedalo sa to jesť. Jedla tu je málo, a to doslova. Riady sa umývajú výhradne studenou vodou, pretože teplá je „príliš drahá“. Kapsule do kávovaru sa kupujú tie najlacnejšie. A toaletný papier sa nesmie splachovať, má vlastnú nádobku v kúpeľni. Myslela som si, že idem robiť dobrovoľníctvo so psami. No po týždni som so šteniatkami strávila možno hodinu a pol. Zvyšok dňa som bola slúžka. Umývanie riadov po päťčlennej rodine, zametanie, pranie, vešanie, skladanie, hrabanie lístia z pozemku veľkého ako menší park a prenášanie plných vriec mimo pozemku. Každý deň od rána do večera.

Už prvý deň som z toho mala zlý pocit. Nie vyslovene hrozný. Skôr taký, čo sedí v bruchu a nechce odísť. A mimochodom, prvý deň som ani nevidela šteňatá. Až na druhý. To „4–5 hodín pomoci denne“ sa zmenilo na niečo, čo by som pokojne nazvala dobrovoľníckym otroctvom. Vždy, keď som si konečne sadla, prišla hostiteľka, milovníčka mikrotaskingu, s vetou: „Just something small.“ A to „small“ bolo vždy minimálne na hodinu. Od rána do večera, každý deň. Mala som mať dva dni voľna, no prvý týždeň som dostala len jeden. A aj v ten deň som robila nejaké veci v domácnosti. Pripomínam, prišla som sem starať sa o psíkov, s ktorými som takmer vôbec netrávila čas.

O tom, ako ma z toho všetkého bolí chrbát, napíšem inokedy. Ale ešte niečo: kamery. Sú všade. V kúpeľni vraj nie, ale úprimne? Nie som si istá. Ak sa tento príbeh niekedy dostane do televízie, dúfam, že dostanem aspoň bolestné.

Lístie, ktoré nikdy nekončí

Druhý týždeň začal presne tak, ako skončil ten prvý – lístím. Lístie ráno, lístie poobede, lístie aj večer. Mala som pocit, že sa stávam súčasťou lesa, že moje ruky už automaticky hľadajú hrable hneď po zobudení. Potrebovala som dýchať, vypnúť, pripomenúť si, že svet ešte existuje. Ale hostiteľka mala inú predstavu. Keď som spomenula, že by som išla do mesta, tvárila sa, akoby som navrhla prechádzku na Mesiac. V realite som sa tam dostala len raz. Jeden jedinýkrát za celý týždeň. „Prečo? Načo? To je flákanie,“ povedala. V aute mi potom vytkla, že môj parfém je „príliš chemický“. Sedela som tam, s pohľadom upretým do okna, a premýšľala, čo asi znamená „príliš chemický“ v dome, kde sa riady umývajú v studenej vode a kde sa za teplú sprchu považuje dážď. Medzitým som hrabala ďalšie lístie. Každý deň. Šesť hektárov.

Snívala som o tom, že budem tráviť čas so psíkmi. Realita? Hrable, metla, studená voda. A šteniatka niekde v diaľke, ku ktorým som mohla ísť len občas, a aj to jej vadilo, vraj „strácam čas“.

Psychicky som začala klesať. Poznám ten pocit, keď sa depresia pomaly vracia. Začne to tichom, pokračuje vyčerpaním a skončí v momente, keď si uvedomíš, že už sa ani netešíš na nové ráno. Myslela som si, že dobrovoľníctvo mi pomôže psychiku posilniť. Že budem cítiť zmysel, naplnenie, radosť z pomoci. Namiesto toho ma lámalo. Každý deň som si hovorila, že to zvládnem. Že veď už len pár týždňov, že dobrovoľníctvo má byť výzva, nie dovolenka. Lenže výzva sa pomaly menila na skúšku nervov. Od rána do večera robota. Šteniatka som videla len zriedka, a keď som pri nich zostala dlhšie než pár minút, hostiteľka sa ozvala: „Nezdržuj sa tam, treba ešte to a to.“ Cítila som, že ak by mohla, aj dýchanie by mi zarátala do “pracovného času”.

Každý deň bol rovnaký. Ráno raňajky, ak sa teda dá káva z Lidlu nazvať raňajkami. Potom práca, lístie, riady, pranie, zametanie, kuchyňa. Obed? Tekvica. Alebo gaštany. Alebo oboje. Vždy malé množstvo, akoby som bola súčasťou detox kúry, o ktorej som nevedela. Na konci druhého týždňa som to už nevydržala. Povedala som jej, že odídem skôr. Najskôr ticho. Potom výbuch. Chaos v najčistejšej forme. Nedokážem to ani presne opísať. Slová, ktoré padali, boli zmesou hnevu, sklamania a manipulácie. V ten moment som vedela, že ďalšie dni budú ešte náročnejšie. A mala som pravdu.

Keď sa peklo urazí

Po tom, ako som jej povedala, že odídem skôr, zmenila rétoriku. Nie výrazne, stále to bola ona, len inak zabalená. Vedela som, že len čaká na chvíľu, kedy sa do mňa pustí. Prišla záplava slov – po anglicky, po taliansky, všetko pomiešané. Vraj som nespoľahlivá, nezodpovedná, že ma karma dobehne. A vraj keď chcem odísť, nemám nárok na voľno. Zrušila mi dva dni, ktoré som mala mať pre seba, a namiesto toho ma zapriahla do práce. Nie so psíkmi, samozrejme. So špinavými riadmi. Umývala som ich od rána do večera. Ona ich neumyla ani raz, odkedy som prišla. Ani jej deti. Urobila si zo mňa slúžku.

Najhoršie na tom bolo, že som nemala kam ísť. Bola som v strede hôr, šesť hodín pešo od najbližšieho mesta. Doslova uväznená. Táto skúsenosť sa menila na nočnú moru. Moja najhoršia dobrovoľnícka skúsenosť vôbec. Tá žena, a možno aj celý tento región, nemali ani poňatia, čo znamená dobrovoľníctvo. Podľa nej je to jednoducho práca. Áno, v istom zmysle áno, ale nie dvanásť hodín denne. Zakaždým, keď som si sadla, zakaždým niečo chcela. Nenechala ma ani päť minút sedieť. A odkedy som povedala, že odchádzam, bolo to ešte horšie.

Začala som si hľadať ubytovanie, ticho a nenápadne. Dohodli sme sa na dátume môjho odchodu a priznávam, nevedela som sa dočkať teplej vody, normálnej postele a jedla, ktoré zasýti. Jesť dva týždne vkuse gaštany a tekvicu je nad ľudské sily.

Ale to najhoršie prišlo, keď mi povedala, že mojou životnou prekážkou je môj slepý pes. Že už nikdy neprijme dobrovoľníka, ktorý má doma hendikepované zviera, lebo sú to vraj len starosti. Zostala som v nemom úžase. Aké starosti? Odkedy som tu, o mojich psoch som hovorila možno päťkrát. A vždy len s láskou. Mala by sa radšej starať o to, že jej deti potajme vyjedajú kuchyňu, pretože sú hladné. Nie preto, že by boli neposlušné, ale preto, že doma vládne vegánsky režim podľa krvných skupín. Chlapec túži po mäse, dievča po sladkostiach, ale majú smolu. Vraj cukor spôsobuje ADHD. To všetko hovorí žena, ktorá si myslí, že Európa má stále Juhosláviu a že Slovensko tam patrí. O tom, že jej deti si myslia, že Francúzsko hraničí s Argentínou, ani nehovorím.

Odpočítavala som dni, kedy z toho miesta odídem.