Nájsť vhodné slová pre písanie dnešných riadkov je obzvlášť náročné. Nie kvôli tomu, že neviem, čo napísať. Skôr by som to nazvala miernym strachom. O svojom súkromí príliš často nerozprávam. Nie to ešte ľuďom, ktorých vskutku nepoznám. Dávnejšie som však dostala mail od jednej skvelej ženy, ktorá mi pomohla rozhovoriť sa. Alebo skôr rozpísať sa? Ak môj článok pomôže, čo i len jednému človeku, budem nadmieru spokojná. Viem, aké je to zvádzať boj s niečím, čo mnohí podceňujú. Viem, aké to je, tváriť sa, že je všetko v poriadku. Viem, aké to je, keď vám niekto hovorí: „Mám depku.“, pritom vonkoncom nerozumie, čo reálne pojem depresia znamená. Spätne, keď sa pozriem pár rokov dozadu, zrejme toľko depresií nebolo. Azda ani neviem, čím to je. Pravdepodobne tým rýchlym a hektickým, uponáhľaným životom, ktorým žijeme. Túžime dosiahnuť naše ciele hneď, najmä bez zbytočného úsilia navyše. To sa však nezaobíde bez stresu. Z permanentného stresu ľahko pramení úzkosť, a sme tu. Depresia. Vitaj.

Vodopád skok a ja
2019 – Vodopád Skok, Vysoké Tatry

Moja cesta, odkedy kráčam ruka v ruke s čiernymi (miestami čierno – bielymi) myšlienkami, sa začala dávnejšie. Prvé sedenie u odborného lekára som mala už ako pätnásťročná. Veľakrát som si nahovárala, že moju depresiu zapríčinil „len“ pokles serotonínu. Mnohí ľudia si myslia, že depresiu vždy musí vyvolať akýsi faktor, či už dedičný alebo vonkajší, ako napríklad šikana, úmrtie, rozvod, a podobne. Isteže, nejaký faktor sa postupom času isto nájde, možno sa naň príde hneď, no nie vždy treba hľadať vyvolávajúci faktor vo vašej prítomnosti. V tom, čo sa deje teraz alebo sa dialo nedávno. Depresia vzniká na základe zníženia produkcie hormónu serotonín v mozgu. Serotonín, ľudovo nazývaný hormón šťastia, je zodpovedný za dobrú náladu, pozitívny prístup ku životu. Akonáhle je v mozgu kontinuálne pokles serotonínu po dobu viacerých mesiacov, je vhodné navštíviť odborníka. A ako zistiť pokles serotonínu v mozgu? Typické sú obvyklé prejavy depresie. Poklesnutá nálada, strata záujmov o hobby a o svoje okolie, myšlienky na smrť, útlm nervovej sústavy – potrebujete častejšie spať alebo máte problémy so zaspávaním, ku tomu sa pridružia problémy s pamäťou, i mnoho ďalšieho.

Ja na svojke
2019 – obyčajná „svojka“ 🙂

Chvíľu po tom, čo som dovŕšila pätnásť rokov, som už sedela v čakárni u odborníka. Mávala som problémy so spánkom, insomniu – nespavosť, nedokázala som sa poriadne sústrediť, mala som pocit akoby mi šla vybuchnúť hlava, stratila som záujem o všetko, čo ma predtým bavilo. Často som bezdôvodne plakala, nemala som náladu na nič. Bol to začiatok horskej dráhy, ktorá trvá dodnes. Nasadila sa mi medikamentózna liečba, ktorá pozostávala z antidepresív, ktoré sa užívali ráno a z liekov, ktoré ešte viac utlmovali nervový systém, aby som mohla kľudne zaspať, na večer. Po dvoch mesiacoch som samovoľne lieky vysadila. Začalo sa mi lepšiť. AVŠAK! Lieky NIKDY nevysaďte pred konzultáciou s lekárom. Vždy sa vám môže zdať, že sa stav polepšil. Aj mne sa polepšil. A celkom na dlho. Dva roky. Za tie dva roky som si vravela, wow, aké super. Všetko je fajn, život je gombička, veď ja som tie lieky absolútne nepotrebovala. Aký špinavý farmaceutický biznis. Omyl.

2018 – Bratislava

Prešli dva roky plné pokoja, smiechu, dobrej nálady. A zrazu .. Sme tam, kde sme boli. Teda, ak by sme šli do hĺbky, sme ešte hlbšie, než sme boli predtým. Stav bol vážny, psychológ bol na to slabá káva. Žiaľ. Sedenia stáli 25€, a úprimne? Či je psychológ súkromný alebo spadá pod štátnu nemocnicu, kliniku, ústav, je to úplne jedno. Boli to vyhodené peniaze. Spoločne s mamou sme našli lekárku. Po prvom sedení ani odborník nedokáže určiť diagnózu, predbežne to však lekárka zhodnotila ako stredne ťažkú formu depresie. Neprekvapilo ma to, podľa môjho správania a mojich myšlienok mi to bolo celkom jasné. Avšak, nebolo to až také ružové.

2019 – Popradské pleso, Vysoké Tatry

Môj stav sa začal rapídne zhoršovať, stredne ťažkú formu depresie vystriedala ťažká forma depresie. Je to pocit, ktorý nikomu neprajem. Vaše myšlienky vás zabíjajú, vaša pozornosť sa nesmeruje na nič iné ako na to, aby ste všetko ukončili. Vzali si život. Pocit, akoby vaše vnútro umieralo zaživa. Rakovina duše. To je depresia. Nemala som vôľu žiť, nedokázala som vstať, nariekala som ako boli dni, či noci dlhé. Znovu problém zvýšeného nedostatku serotonínu. Neprajem to ani najväčšiemu nepriateľovi. Pocit, že ste úplne bezmocní, zbytoční, naničhodní, nechce sa vám žiť. Ste v stave, kedy nedokážete urobiť krok do kúpeľne a umyť si vlasy. V stave, kedy vaša tvár nemá zdravú telovú farbu, ale od toľkých sĺz je celá posiata červenými fľakmi. Moja duša kričala o pomoc, i keď z úst nevychádzala ani jedna hláska. Pritom som mala všetko. Úplne všetko. Dnes už rozumiem, kde nastala chyba, no predtým som tomu nedokázala pochopiť. Nedokázala som pochopiť, prečo práve ja som tak trestaná, prečo práve ja mám dojem, že každým jedným nádychom sa podo mnou prepadá zem. Nerozumela som tomu. Vôbec nie. Depresia je beh na dlhé trate. Ale verte mi, i keď je to boj, obrovský boj a každodenné presviedčanie sa, že dnes bude dobre, raz dobre bude. A už je. Sčasti je. Viete prečo? Lebo každý nádych je vaša sila, vaša nádej. Každým jedným nádychom dávate svojmu telu najavo, že ste tu. Žijete, bojujete, zvládnete to. Každý nádych je dar, i keď sa vám to tak práve v tej chvíli nezdá. Viem, ako sa človek cíti, keď nemá vôľu žiť, keď celé dni neje, nemôže sa postaviť a nedokáže ani poprosiť o pomoc, lebo predovšetkým si musí človek pomôcť sám. Vždy je tu však niekto, kto bude ochotný podať vám pomocnú ruku, kto vám zlepší náladu, bude vašou oporou a bútľavou vŕbou. Nikdy nie ste sami. Vždy je tu niekto, komu na vás záleží a komu nie ste ľahostajný, i keď si myslíte, že bez vás by bolo na svete lepšie. Nebolo. Všetci sme sa narodili, aby sme svoj život prežili najlepšie, ako vieme. Nie vždy je ľahké usmievať sa cez slzy, no po každej búrke vždy vyjde slnko. Ak to tak cítite, vyplačte sa, ostaňte v posteli celé dni, nekontrolujte sociálne siete. Ak vám to prospeje, ste na dobrej ceste. Plač je prirodzený, je to rovnako emócia, ako každá iná. Nie je hanba plakať.

2019 – Vyhliadková veža, Košice

A potom, skôr či neskôr, príde deň, kedy budete robiť postupne malé krôčky ku vlastnému šťastiu. Mne pomohli knihy, anti stresové vyfarbovanie, terapie, maznanie sa so zvieratkom, no hlavne, moja mama. Mama mi bola tou najväčšou oporou v tomto, zatiaľ najťažšom, období. Mami, ďakujem. Naučila si ma, že nič sa neje tak horúce, ako sa navarí. Bola si mi najväčšou oporou, akou si len mohla. Ďakujem, že som sa mohla uchýliť pod tvoje ochranné krídla, že si bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby som sa vyliečila. A ďakujem aj maminmu priateľovi, ktorý, aj keď príliš nerozumel problémom hormónov, správal sa ku mne ako ku vlastnej dcére na ktorej mu veľmi záleží. Ďakujem aj všetkým ostatným, úžasným ľuďom, ktorí mi boli oporou.

2018 – Štrbské pleso, Vysoké tatry

Viem, že v živote každého človeka príde deň, a príde ich mnoho, kedy sa úprimne usmeje, bude šťastný, milovaný a uvedomí si, že aj keď bol so silami na dne a myslel si, že nedokázal žiť, teraz je tu. Postavil sa a kráča životom, o niečo silnejší. Silnejší o ďalšiu skúsenosť a zážitok, pretože, i keď to znie ako klišé, všetko zlé je na niečo dobré. Keby niet môjho obdobia, kedy som sa psychicky zrútila, nikdy by som nezistila, aká silná v skutočnosti som. A viem, som si istá, že všetci, ktorí práve trpia alebo niekedy trpeli depresiami, sú silnejší, než si dokážu predstaviť. Všetkým vám posielam mnoho lásky, pochopenia a hlavne, šťastia.

2020 – Múzeum ľudovej architektúry, Užhorod

Všetky uverejnené fotografie v tomto príspevku sú súčasťou depresií. Čo sa týka starších fotiek, tie som sa neodhodlala zverejniť. Áno, aj takáto vie byť tvár depresie.. 🙂