V živote sú momenty, ktoré nikdy nebudeme poznať detailne. Rovnako ako príbehy ľudí, ktorými pohŕdame, ktorých nemáme v láske, ba aj tých, ktorých milujeme. Momenty, ktoré nás trápia, bolia, i keď s nimi nezmôžeme nič. Nepoznáme ich. Napriek tomu bolia. Šialené, však? Vravím si to celý život, odkedy som začala vnímať svet. Píše sa mi to ťažko, pretože s týmto pocitom som žila viac než dlho. Celé roky bol môj život skladačkou, ktorá do seba málokedy zapadala. Občas som dostala dielik od toho, či oného človeka. Jeden by sa z toho zbláznil. Vytvoriť súvislý príbeh a celok bolo náročné, a preto som sa rozhodla, že to zo seba musím dostať. Prvýkrát v živote. Bez ohľadu na to, ako sa budú cítiť druhí.

Článok venujem môjmu biologickému otcovi a dievčatám, dnes už ženám, ktorým počas dospievania chýbal otec. Pre tie z nás, ktoré sme potrebovali nájsť pravdu a pre tých, ktorí si myslia, že byť biologickým otcom je viac ako byť skutočným otcom.

Ako decku mi vo výchove chýbal mužský vzor, ktorý má v rodine zabezpečovať otec. V ideálnom prípade ten, ktorý je napísaný v rodnom liste. Nie všetko na tomto svete je však ideálne. Nebyť súdu, v mojom rodnom liste by bolo v mieste, kde má byť napísaný otec, len prázdno. Môj biologický otec sa snažil poprieť otcovstvo, čo sa však nepodarilo. Zhoda 98,9% snáď hovorí sama za seba. Urobil zo seba pred všetkými úplného blbca. Zosypalo sa mu hovno na hlavu a nejeden človek by sa za neho hanbil. Či sa hanbil aj on, je otázne.

(Pozn. Niektorí ľudia majú vo svojej povahe črty, ktoré sú menej obvyklé. Tie im nedovoľujú pociťovať hanbu, či iné pocity. Iní zas majú dlhodobý neprimeraný pocit vlastnej seba dôležitosti. Tieto povahové črty sú prejavom psychických porúch osobnosti a človek za ne nemôže. Patria sem napr. ľudia s narcistickou poruchou, a pod.)

Aby som dostala odpoveď na zvedavé otázky, ktoré ma trápili a pohľad druhej strany, našla som si telefónne číslo môjho biologického otca. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som mu poprvýkrát ako šestnásťročná zavolala. Bolo to prvýkrát v našich životoch, kedy sme spolu volali.

Prvé roky môjho života nemal ani tušenia, kedy mám narodeniny. Nespomenul si, nenapísal, ani nezavolal. Myslel si, že keď to urobí jeho nebohá mama, problém bude zažehnaný. Ale nebol. Mojím otcom bol stále on, nie moja babka. On mal byť ten, ktorý sa stará v rámci otcovskej starostlivosti, nie jeho rodičia. Bol slaboch, ktorý nedokázal prebrať zodpovednosť.

V našom prvom telefonáte, ktorý trval viac ako dve hodiny, som sa mu okrem iného zdôverila, že trpím depresiou. Samozrejme, mala som v hlave kvantum otázok, ktoré som sa ho chcela opýtať, ale téma prišla aj na moje zdravie. Jeho odpoveď bola, že je mu to ľúto. Snažila som sa svoje problémy hodiť na neho. Bol to výkrik do tmy. Chcela som, aby o mne vedel, aby sme sa viac zblížili. Chcela som, aby bol konečne otec. Na moju prosbu, ktorá chvíľu ostala visieť vo vetre, mi odpovedal: „Ako mám byť otcom, ako si to predstavuješ?“. Mysľou, ale aj hubou mi prebehlo, že muž, ktorý má päť detí by snáď mohol vedieť ako byť otcom. Dnes mi je ľúto, že som mala na neho také vysoké nároky.

Plakala som. Aj jemu do telefónu, aj sebe do vankúša. Mrzelo ma to. Po rokoch som si uvedomila, že sme neboli pripravení. Ani ja nie, ani on nie. Nemohla som očakávať, že po šestnástich rokoch, čo sa tváril ako cudzí, by prišiel do môjho života a všetko by bolo v poriadku. Pravdou ale bolo, že som ho v ňom chcela a v tom čase pravdepodobne potrebovala. Cítila som to tak, urobila som prvý krok a bola som z toho hotová.

Do dnešného dňa sme si vymenili ešte pár telefonátov. Posledný bol v septembri, ešte minulý rok. Oznámila som mu, že mám nádor v prsníku. Nečakala som ľútosť, bola to informácia o mojom zdravotnom stave. Má právo na tieto informácie. To, ako s nimi naloží, je jeho starosť. Opäť som to ale prepískla s očakávaniami. Povedal mi, že veď aj on má zdravotné problémy. Ostala som v šoku, ale postupom času začínam chápať, o čo išlo. Pochopila som to, keď nemal v sebe ani toľko, aby mi zavolal, či dopadla operácia dobre. Ba ani toľko, aby mi pogratuloval ku sobášu.

Napísala som čriepky zo života, kedy mal byť prítomný a nebol. Momenty, ktoré pekelne boleli, ale prestali.

Drahé čitateľky, nie je dôležité, kto je náš biologický otec. Dôležitá je naša mama, ktorá sa nás napriek neľahkej úlohe vo svete plnom hlúpych mužských „ideálov“ nevzdala a bojovala každý deň pre náš lepší život. A na to sa treba sústrediť. Nie na človeka, ktorý pre nás v živote neobetoval viac ako svoj spermát.